Hutkova kniha predstavuje doteraz neznáme prózy z exilu. Považuje ich za najlepšie, aké napísal
"U nás sa vyzúva!", duchaprítomne zakričala manželka Jaroslava Hutku na dvoch policajtov, ktorí prišli zasa raz zatknúť nepohodlného pesničkára. Tí dvaja uniformovaní mladíci sa zastavili, vyzuli sa a v ponožkách, vyzbrojení obuškami stáli o piatej ráno nad spevákovou posteľou. Potom si ho v Bartolomejskej ulici, kde sídlila ŠtB, nechali dva dni.
Na túto príhodu spred roka si Hutka spomenul aj teraz, v októbri 1978, niekoľko dní pred vysťahovaním sa z Československa. Podrobný opis udalostí posledných dvoch týždňov i začiatky v Holandsku tvoria prvú časť publikácie Prózy II, ktorú vydal pražský Galén ako piaty zväzok Spisov Jaroslava Hutku.
Má 650 strán a s výnimkou niekoľkých poviedok a rozprávok ho tvoria vlastne tri samostatné knihy - Cesta do království, Dvouseta a Dopisy Ivanovi. Vznikli v holandskom exile, vychádzajú vôbec po prvý raz a autor ich považuje za svoje najlepšie prózy.
Večierok na ŠtB
"Idem do kráľovstva a v Čechách to znie ako do rozprávky, a nemôžem sa ubrániť dojmu, že to tak je," píše nastávajúci exulant. Ešte pred niečo vyše rokom bol slávnym spevákom, no definitívny zákaz hrania ho vystrčil do izolácie, na akú nebol zvyknutý. A keďže celú situáciu ešte ťažšie znášala manželka Dana, rozhodli sa pre odchod.
Chvíle balenia a nekonečné vybavovačky na úradoch striedali rozlúčky. Ani tú poslednú dva dni pred odchodom si nenechali ujsť eštebáci a spred dverí Hutkovho bytu postupne odchytávali všetkých pozvaných. "Na Bartolomejskej som na chodbe stretol Martu Kubišovú. Čo tu robíš, opýtal som sa jej. Čo by som tu robila? Som u teba na večierku, nie?"
V zmesi nepoznaných pocitov v tých záverečných dňoch zaregistroval u seba aj nechuť hrať a spievať, pričom to od neho všetci celkom logicky požadovali - posledný raz ho počuť spievať naživo. Dňom odchodu bol 18. október 1978. Zamávanie rodičom a priateľom a jazda na hranicu. Ešte jedno zastavenie pri pohraničiaroch. "Vy emigrujete? Nie je to škoda? Mám tú vašu platňu." Cesta do kráľovstva sa začala.
Písanie ako boj s krízou
Ďalšia rozsiahla próza s ťažko preložiteľným názvom Dvouseta má tiež formu denníka. Hutka ju písal v roku 1984 pre svoju ženu a také intímne vylíčenie manželskej krízy je v umeleckej spisbe úplne výnimočné. Je to pokus riešiť rozpadávajúci sa vzťah jeho čo najhlbším opisom v nádeji, že keď sa vec vysloví, je šanca ju spoznať a riešiť.
"V Čechách bol náš stav predsa len zvládateľný. Kríza prišla až tu a to, čo tam bolo problémom, sa tu stalo katastrofou," analyzuje ich vzťah Hutka.
Písanie ho oslobodzovalo a nemalo by zmysel, keby sa vyhýbalo aj tým najintímnejším témam. Rozprávanie o nich nie je samoúčelné, úzko sa preplieta s existenciálnymi úvahami i triviálnymi starosťami, je súčasťou hľadania cesty z bludného kruhu.
Manželke pripomína jej monológy o tom, ako súložila s inými, pričom nikdy neprekročili ten múr, aby sa mohol zdôverovať aj on. "Upokojuje a utišuje ťa opisovanie tvojich dávnych divokých dobrodružstiev i súčasných nevier, ale ruší ťa predstava, že ja by som tiež bol s niekým."
Hutka aj v delikátnych pasážach dokazuje svoje štylistické majstrovstvo, kultivované narábanie s češtinou a nápaditosť pri vytváraní poetických novotvarov pre detailný opis sexuálnych scén. Nechýba mu pritom ani zmysel pre humor, ako pri spomínaní na sex v trojici s ich holandskou domácou Nandy, ktorá "síce stále rozťahovala nohy, ale nebolo to nastavovanie. Ona aj tak hlúpo sedí a chodí, proste jej chýba kultúra pohybu i rozťahovania".
Vyskytli sa dni, keď ich vzťah vyzeral nádejne, takže nebol dôvod ani chuť do denníka niečo zaznamenávať. Ale to boli skôr výnimky, Danina osamelosť, depresia a nedôvera boli až príliš časté, ako aj tie nekonečné únavné rozhovory do rána alebo až do poludnia, ktoré však neslúžili na vyjadrovanie, ale utišovanie. "Berieš ich namiesto práškov."
Dvouseta majú otvorený koniec, nad rámec knihy môžeme dodať, že Hutkovo manželstvo sa podarilo predĺžiť o štyri roky, potom po rozvode sa presídlil do Nemecka.
S Krylom by som nemenil
Za najpodstatnejšiu časť knihy považuje autor Dopisy Ivanovi, fiktívne listy do Prahy spisovateľovi Ivanovi Klímovi. Hutka v nich líči svoj život exulanta z aspektu politického, spoločenského a existenciálneho. Je frustrovaný, že sa veľmi rýchlo zrútila jeho predstava o práci v Slobodnej Európe. "Chcel som písať pre ľudí v Československu o tom, ako vyzerá Západ, no práve tie pasáže mi odtiaľ vyhadzovali, tak sme sa rýchlo rozlúčili."
Tam sa stretol aj s Karlom Krylom, no veľmi sa nezhodli. "Odišiel príliš skoro a hodiny sa mu zastavili v roku 1969 a Československo si predstavuje stále podľa týchto hodín. Sedemdesiate roky pozná už len z počutia a nedajú sa mu vysvetliť." Hutku navyše prekvapilo Krylovo submisívne postavenie v Slobodnej Európe. "Bolo mi ho ľúto, rieši svoju emigráciu inak. Moju nekompromisnosť považuje za bláznovstvo, ale ja by som ju za istotu jeho mesačného redaktorského platu nemenil."
Referuje o svojich stretnutiach s Tigridom, Pelikánom, Kunderom, s trpkosťou konštatuje, že po fejtóne Požár v bazaru o izolovaných a konzervatívnych emigrantských spolkoch mu jeho bývalí krajania pripravili nečakaný dištanc a vyše päť rokov si po česky nezahral. Netají sa túžbou čím skôr opustiť Holandsko, ktoré bolo ako cieľ jeho exilu omylom. "Zbalil by som sa hneď zajtra. Z Čiech som neutekal, čakal som dokonca až na najposlednejší termín, odtiaľto budem utekať. Aké nezmyselné!"
Ak sa o týchto listoch hovorí ako o fiktívnych, tento prívlastok je už minulosťou. Začiatkom týždňa, po 27 rokoch, ich Hutka na pražskom krste tejto knihy odovzdal svojmu adresátovi Ivanovi Klímovi.
piatok 2. 11. 2012, Alexander Balogh, SME.SK
2024