Příloha k plánované slovenské reedici
Jaroslav Hutka napriek tomu, že patril medzi priekopníkov folku či pesničkárstva v Československu a koncertovať začal už v roku 1966, mal o svojom umeleckom živote iné predstavy. Chcel byť maliarom, no po okupácii v auguste 1968 mal pocit, že pri tých pesničkách treba zostať, až kým cudzie vojská neodídu. Neodchádzali, až nakoniec odišiel do emigrácie on. Medzitým sa stihol stať pesničkárskou legendou, založiť voľné združenie Šafrán, podpísať Chartu 77. Vrátil sa počas revolúcie práve v deň najväčšieho mítingu na Letnej, kde ho privítalo miliónové publikum, no čoskoro sa na istý čas ocitol v akomsi vzduchoprázdne. "Dnes už som spokojný, stojím na vlastných nohách a tým, že opäť robím nové veci je mi jasné, že bojujem znovu o seba. Uživím seba, deti, všetkých, ktorých potrebujem uživiť," povedal v závere nášho rozhovoru v jeho pražskom byte. Spoločnosť nám robil a do rozprávania občas vstúpil aj Ladislav "Agnes" Snopko.
Tento projekt sa opiera o dve CD, kde hráš s Fedorom Frešom. To čerstvé je nahrané v Múzeu Milana Dobeša v Bratislave, druhé, teda chronologicky prvé, vzniklo pred tridsiatimi tromi rokmi. Hrali ste niekedy spolu aj medzi tým?
Raz, asi štyri roky po prevrate, vo Valašskom Meziříčí, tam sme si zahrali ešte aj s Radimom Hladíkom, ale nejako to akoby neklaplo. Tá atmosféra bola akási čudná, takže to radšej nepočítajme (smiech).
Aký si mal pocit zo spoločného hrania a nahrávania po tých dlhých rokoch?
Terajšie hranie v múzeu bolo pre mňa príjemné v tom, že sme sa akoby zasa v pokoji stretli, bez problémov, ktoré život prináša. Tie problémy už sú preč. Akurát si myslím, že popoludňajšia skúška bola lepšia než koncert. Na skúške sme si to dali pekne dohromady, no na samotnom koncerte som už bol trochu unavený. Už tam chýbalo to objavovanie, ale išlo o veľmi príjemné stretnutie.
Ako si vlastne natrafil na Fedora Freša pred tými vyše tridsiatimi rokmi?
To bolo v súvislosti s Hladíkom, s ktorým som vystupoval, a keď sa objavila možnosť v Supraphone vydať platňu, tak som v Brne dohovoril, že tamojší rozhlas nahrá náš koncert. A Hladík prišiel s myšlienkou, že má v Blue Effecte nového šikovného basistu, ktorý by sa mohol k nám pripojiť. To bolo niekedy na prelome rokov 1975 a 1976.
SNOPKO: Ja mám kolekciu všetkých Blue Effectov a Modrých Effektov, a jedna platňa s Fedorom Frešom a Oldom Veselým, ktorá bola nahraná v bratislavskom Opuse v januári 1977, sa volá Svitanie. Je na nej aj rovnomenná skladba, pri ktorej si napísaný ako autor textu práve ty. Ten text je po slovensky...
Pôvodne to bolo Svítání. Došlo však ku kurióznej situácii - na Slovensku neprekážalo moje meno, čo v Čechách teda veľmi, ale prekážalo, že text je po česky. Vydavateľstvo si dalo podmienku, že to musí byť v slovenčine, alebo po anglicky. Tak sme to s Fedorom prekladali do slovenčiny, čo sa však ukázalo veľmi komplikované. Prekladali sme to vari celý deň a on už bol z toho taký domotaný, že nakoniec nevedel, ktoré slovo je slovenské a ktoré české.
SNOPKO: Takto si stal stal významným slovenským textárom.
Poďme ešte hlbšie do minulosti. Začínal si ako spoluhráč Vladimíra Veita.
Celé sa to začalo tým, že som niekedy v roku 1966 v krčme stretol Veita a Hvězdoňa Cignera. Oni boli kamaráti a chceli založiť bigbítovú kapelu. Zháňali niekoho, kto by písal texty a hral na bubny. Tak som si povedal, že bubnovať je ľahké a texty by som dokázal písať tiež. Asi pol roka sme sa rôzne pretĺkali, ale keď sú niekde traja, vždy dvaja vytvoria alianciu proti tomu jednému. Tak sme zostali s Veitom sami, dokonca sme bývali v byte, ktorý opustila jeho matka, a tam sme začali spolu písať pesničky. Zistili sme, že kapela je náročná vec, nemali sme na mikrofóny, debny, na nič, nuž sme zostali len pri gitarách. Ja som si ju dokúpil, začal sa učiť akordy a dosť rýchlo sme sa rozhodli, že Veit bude skladať melódie a ja písať texty. Prvý vznikol na Vianoce 1966 - Hospodskej. Tým sa to začalo.
Vôbec si spočiatku nespieval?
Prvý koncert sme mali v októbri 1967, kde som nespieval nič, ale pritom ma dráždilo, že Veit niektoré veci spieva zle, teda nie podľa mojich predstáv. Tak som postupne začal preberať niektoré pesničky bez toho, že by som mal pocit, že som spevák. To on mal ďaleko väčší rozsah, lepšie posadený hlas, moje výhrady sa týkali skôr výrazovej stránky spevu.
Ale príliš dlho vám to nevydržalo...
No, po pár mesiacoch som už hral s Petrom Kalandrom. Začínali sme na Karlovom moste, ako prví. Ako duo, dokonca sme spievali dvojhlasne, čo bol pre mňa zvláštny zážitok, mám pocit, že to neviem, ale s ním to išlo úplne bez problémov. Pravda, on mal vtedy 17 a ja 21 rokov, takže všetko bolo bez problémov.
Vystupoval si však aj s Vlastimilom Trešňákom.
To bolo až v roku 1969, keď Kalandra odišiel s rodičmi na štyri roky do Tuniska. Jeho otec bol lekár a keďže tu bola po okupácii dosť nejasná situácia, rozhodli sa zostať istý čas v Afrike, tam čakať, ako to tu dopadne.
S Trešňákom ste hrali každý sólovo svoje veci, alebo ste to skúsili aj ako dvojica?
On už mal svoj repertoár, pritom hovoril, že vlastne ho naštartovalo, keď počul nejaké moje pesničky. Aj sme to skúšali ako dvojica, ale bolo zaujímavé, že neboli použiteľné moje pesničky, on sa k tomu nevedel nejako pridať. Na druhej strane s jeho skladbami to išlo aj vo dvojici, takže ako duo sme hrali len jeho veci. Třešňák má zároveň divadelnícke nadanie, čo prinášalo do jeho textov istú dramatickosť. Bolo to pekné.
Spomínaš si na svoje prvé oficiálne vystúpenie, samostatný koncert?
Sám som sa objavil na pódiu na prelome rokov 1968 a 1969. Ešte s Kalandrom sme mali stálu scénu Divadlo Maringotka. Tam sme hrali každý týždeň, viedla to mama Honzu Buriana, manželka E. F. Buriana, Zuzana Kočová. No keď mi Kalandra nečakane oznámil, že odchádza do Afriky, zostal som zaskočený. Nikdy som nepočítal s tým, že by som niekedy vystupoval samostatne, ale muselo sa hrať každý týždeň. No nešlo len o to, po okupácii bola prítomnosť ruských vojakov veľmi citeľná, boli v meste, takže tie koncerty mali vtedy aj akýsi vyšší význam, hlbší podtext. Bolo mi teda jasné, že ďalší koncert musím odohrať sám. Doučil som sa piesne, pripravil sa a nakoniec som zistil, že to dokážem. Pôvodne som teda nemienil vôbec spievať, len hrať prvú alebo sprievodnú gitaru, aby som nebol len ten hlupák, čo píše texty a potom sa bezmocne z hľadiska díva na to, ako mu to niekto spieva. Chcel som byť pri tom, a odrazu som bol pri tom sám.
To boli ešte roky, keď ľudia mali nádej, že okupácia nepotrvá dlho. Ako to vyzeralo s tvojím hraním, a vôbec s pesničkármi potom?
Šokujúci bol rok 1970, keď prakticky všetko bolo zrušené a zavreté a vôbec nebolo jasné, kto emigroval a kto nie, ktoré organizácie, kluby sú zakázané. Celá spoločnosť sa pretočila na hlavu a vlastne nebolo kde hrať. No a v sedemdesiatom prvom už bolo zrejmé, že to tí komunisti vyhrali a že beznádej zostáva nadlho. Bol to zúfalý pohľad do budúcnosti, ľudia podľahli depresii a nikomu sa do ničoho nechcelo. Ja som ešte mal nejakú energiu, tak som neustále chcel niečo organizovať, obiehal som rôznych ľudí. Na ulici som stretol Trešňáka, ktorý hovoril, že končí so spievaním, že nie je kde vystupovať a že ho to proste štve. O dva dni som stretol Vláďu Mertu, a ten mi hovoril, že to nemá cenu, že sa všetko skončilo a tak podobne. Zamrzelo ma to, a tak som vyjednával v Divadle Ateliér, že by som tam mohol hrávať. A nielen ja, ale aj Třešňák a Merta a k tomu som pozval Mirka Kovaříka, aby recitoval. A tak sme v štvorici urobili program a naše vystupovanie som nazval Tyátr písničkářů. To bola vlastne predohra pesničkárskeho združenia Šafran, rok sme fungovali, no za ten rok sme sa strašne pohádali. Napriek tomu som vedel, že jednotlivo sa nedá prežiť, a tak som so Zuzanou Michnovou začal dohovárať nejakú širšiu partiu. Nazval som to Šafrán a moja podmienka bola, že tam nebude ani Trešňák ani Merta. Boli sme fakt vážne rozhádaní. No pár mesiacov po tom, ako sme dohodli s Michnovou, to celé padlo.
Prečo?
Bolo to spojené aj s rôznymi kapelami, westernovými i bigbítovými, no s tými sa nedalo spolupracovať. Boli závislé od Pražského kultúrneho strediska a ani nemali takú túžbu si udržať slobodu, skôr im išlo ten angažmán.
A tak zasa prišli na rad Merta s Třešňákom?
To bola jediná šanca obrátiť moje snaženie len k pesničkárom. Áno, opäť s Mertom a Trešňákom, potom sme pribrali Dagmar Voňkovú, Petra Lutku, Zuzanu Homolovú. Vyhlásil som navyše pesničkársku súťaž o vtáka Noha, aby sme spoznali aj nových ľudí. Prvý to vyhral Slávek Janoušek, objavilo sa ešte zopár ďalších, ale už nie veľa. Zasa toľko tých kvalitných pesničkárov nebolo.
Nespomenul si Pepa Nosa...
S ním bol problém, Trešňák ho strašne presadzoval, kým Merta ho tam nechcel za žiadnu cenu, neznášal ho. Ja som ho bral s tým, že je to Trešňákov kamarát a chce ho tam mať. Mali sme jedinú podmienklu, že jeden nesmie napodobňovať niekoho iného z nás. Preto sme napríklad nevzali medzi seba Oldřicha Janotu, lebo ten vtedy hral strašne mertovsky. Nos mal svoj vlastný štýl, mne sa síce nepáčil, ale bola to vec slobody, nech si hrá ako chce.
SNOPKO: A potom s ním začal robiť Lutka, aj duo..
Áno, na tých dvoch vedľa seba sa dobre pozeralo.
Členstvo v Šafrane oficiálne neexistovalo, ale kto povedal - ty k nám patríš?
Viacmenej som to určoval ja, kto s nami bude a kto nie. Raz sme sa pokúsili na Baráčnickej rychte urobiť akúsi schôdzu, no po nej sa Šafran takmer rozpadol. Pochytili sa Merta s naším manažérom Jiřím Pallasom, ten s Veitom, tak som to zúfalo počúval a povedal si - koniec demokracie. S Pallasom sme si dohovorili stratégiu, že on by nám robil manažéra, organizoval pražské koncerty, proste že on bude tá oficiálna autorita, ale ja budem rozhodovať. Zobral na seba tú nepríjemnú úlohu, aby chlapci neboli otrávení, že ja určujem, kto má s kým hrať a ako sa budú robiť predstavenia. Fungovalo to, a ja som mal záujem, aby Šafrán fungoval.
Kde Šafrán začínal?
V roku 1972 v Divadle Ateliér, (já jsem v tu dobu hrál ve dvojici se Štěpánem Rakem) odtiaľ nás vyhodili, prvá slobodná scéna bola v roku 1973 na Karlovom námestí v klube SAKS, čo znamenalo Studentský akademický klub strojařů. Študenti si to postrážili, aby im tam nechodil, kto nemal. V klube sa schádzalo skvelé publikum, tam sme si odskúšali, že je možno byť slobodný. A tam sa k nám pripojil aj Jiří Zych, čo skladal piesne Lutkovi.
Vašou najznámejšou baštou bola asi Baráčnická rychta na Malej Strane, no okrem nej ste hrávali aj na Čáslavskej a v iných priestoroch.
No v Prahe to bolo tak, že sme sa pokúšali vždy mať rok jednu scénu a v pravidelný deň, aby sa nemusela robiť propagácia a ľudia si zvykli na pevný termín. Malo to výhodu aj v tom, že sa nemuseli vylepovať plagáty, pretože hrozilo, že príde na koncert nejaký blb alebo udavač. Takže na Rychte sme účinkovali v sezóne 1974/75, potom, keď sa nám už to tam zdalo nebezpečné, sme sa presunuli na Čáslavskú. Ale na Rychtu sme sa zasa vrátili v poslednej sezóne, ktorá sa skončila v lete 1977. Hľadali sme však stabilné scény aj v iných mestách, v Plzni to bolo napríklad Divadlo pod lampou, v Olomouci ANYCLUB klub, v Brne na internátoch.
Šafrán chodil aj na Slovensko...
SNOPKO: Bolo to tuším v 1975, keď som sa pokúšal o nejaké stretnutie s vami, a Zuzana Homolová prišla za mnou, že na tvoje pozvanie hrala s vami v Prahe. Zoznámila nás a začali sme vás dovážať na Slovensko, jednotlivo aj viacerých, ako to vyšlo. Aj ten zámer zorganizovať veľký open air festival v Pezinku vznikol vlastne počas tvojej bratislavskej šnúry. Ty si vo vieche hovoril o Náměšti ako o tvojom veľkom sne, ktorý nevyšiel, a nám napadlo, že pezinský SZM má k dispozícii amfiteáter, kde by mohol byť festival, niečo ako československý Woodstock.
Ja si už mnohé detaily nepamätám.
SNOPKO: Ale tu Námešť si asi pamätáš dobre, nie?
To teda hej. Bol to rok 1973, na ten festival sme sa poctivo pripravovali. Mal byť asi päťdňový, na jeho záver som zložil pieseň, ktorá sa mala spoločne spievať. Nemala ešte názov, ale keď to podujatie zakázali, tak som ju nazval Námešť, aby aspoň niečo zostalo a pripomínalo zakázaný festival.
Ako sa ti na Slovensku hrávalo?
Vystupoval som na Slovensku pomerne často, od Bratislavy až po Košice, často sa hrávalo v Žiline, ale aj v iných mestách. Spomínam si, že Košice boli jediným mestom, keď som po koncerte išiel po parku a niekto ma napadol. Ale to asi nesúviselo s hraním. Slovenské publikum bolo srdečnejšie ako české, a keď vznikla pesnička Slovenské dějiny, tak po každej slohe tlieskali.
Čím to je, že bolo srdečnejšie, ved normalizácia tu bola mäkšia než v Čechách, skôr by som čakal, že väčší hlad po závane slobody z týchto piesní bude v Čechách.
Ako to šikovne povedať- na Slovensku bolo publikum srdečnejšie, v Čechách možno intelektuálnejšie. Často sa mi stávalo, že po vystúpení na Slovensku sa na mňa prišli nejakí diváci pozrieť aj do Čiech. Na ďalšie koncerty, zaujalo ich to a chceli v tom poznaní ísť ďalej.
Aké boli vzťahy pesničkárov s undergroundom?
My sme sa dlho vôbec nepoznali a viac-menej sme o sebe nevedeli. Oni boli dosť izolovaní, na verejnosti sa neukazovali, na ich predstavenia som sa nikdy nedostal. Ešte zo 60. rokov som poznal Ivana Magora Jirousa, ale skôr cez kunsthistóriu. Od 1969 som poznal Egona Bondyho, ktorý mal programy v Divadle Orfeus, ale zdalo sa mi to strašne hlúpe a vôbec som ho nemal rád. S Plastikmi som sa zoznámil náhodou v Domaníne pri Třeboni v létě asi v roce 1975nebo 1976 na požičanej starej chalupe. Bol som tam s bývalou ženou Danielou a synom z prvního manželství Vavřincom, keď tam prišla partia hlučných vlasatcov. Večer sme spolu sedeli, pili pivo, ja som nevedel, kto sú a hlavne som nevedel, že oni vedia, kto ja som. Keď došla reč na Bondyho a ja som povedal, že ho nemám rád, jeden z nich - neskôr som zistil, že to bol Mejla Hlavsa - povedal: A my nemáme radi teba. Potom sa rozbehla ešte taká zvláštna diskusia, no veľa sa zmenilo na druhý deň, keď prišiel Magor. Mal ešte vyholenú hlavu z väzenia, zobudil ma, že mi uvarí hubovú polievku. Bola báječná a myslím, že dosť zaskočil tých Plastikov, že on sa so mnou priatelí. Potom sa tam objavil aj Jirka Němec s Věrou Jirousovou, a tak tam, cez tú chalupu, sa začali prvé kontakty. Tie sa stupňovali, pretože sa začal s nimi stýkať aj Havel a ďalší disidenti, takže potom sme sa už stretávali častejšie. Ale je fakt, že oni nás dovtedy nemali radi, lebo mali filozofiu, že kto vystupuje verejne, je zradca. To sa mi zdalo naivné.
SNOPKO: Bolo to vlastne tým, že šlo o komunity. Každá komunita sa profilovala cez ľudí, ktorí ju tvorili, a ten profil Plastikov sa vytváral tak, že komunikovali s tým, čo sa dialo v New Yorku, okolo Velvet Underground. Motal sa okolo nich aj Milan Knížák, takže mali isté vedomosti o konceptuálnych a happeningových tendenciách vo výtvarnom umení. Profilovali sa sami za seba a teraz, keď sa to klasifikuje, ja tiež mám problém celkom jednoznačne vždy definovať underground, alternatívu, šedú zónu, disent, neoficiálnu kultúru. Istým spôsobom tá definícia je asi potrebná, aby bolo jasno, kto bol kto, ale na druhej strane, keď sa k nej príde, tak je to zložité pomenovať objektívnym spôsobom. Vždy je to také, akí boli tí ľudia, ktorí to tvorili. Ja som bral Šafrán ako komunitu, ktorá mala isté vzájomné vzťahy, okrem toho, že spievali, hrali a chodili krajom a boli nesmierne populárni. Čosi podobné, ako sme boli my v Bratislave na Gorazdovej ulici, kde sme mnohí istý čas bývali. Tiež je ťažko pomenovať, čo to presne bolo. Aj komúna na Gorazdovej bola taká, akí boli tí ľudia, ktorí ju tvorili. To sa potom celkom logicky so Šafránom prepojilo, keď ste začali chodiť do Bratislavy.
Ja dodnes ani neviem, ako by som nás pesničkárov zo Šafránu kvalifikoval, ako by som to rozdelil. Proste neviem. Išlo o akýsi druh pravdivosti, autentickosti alebo toho prežitia so cťou. Vždy sme chceli, aby to bolo na úrovni, aby to bolo skutočne umelecky dobré, a tam sme sa Mertom a Třešňákom trochu naháňali, trochu postrkovali a vzájomne, či sa darilo alebo nedarilo, si do toho hovorili.
Jedna z argumentácií Plastikov bola, že ste robili kompromisy.
Plastici a okruh okolo nich, hlavne Svatopluk Karásek, nám vyčítali, že sme mimo skutočnosti, že si tvoríme raj na zemi, tvoríme si svoj vlastný svet a do toho utekáme. Mne sa tieto tvrdenia zdali nezmyselné. Kompromis? To je úplne bláznivý pohľad na to, pretože je jasné, že keď niekde to bolo naozaj o hubu, tak si človek dal pozor, a kde nešlo o hubu, tam to bolo otvorené. Ale nešlo o kompromis, nazval by som to akousi širšou zodpovednolsťou. Z odstupu rokov je to úplná kravina. Kompromis by bol, keby sa sa podriadili v repertoári, a to sa nestalo.
SNOPKO: Mne to napadlo, keď sme so Zuzanaou Bartošovou pripravovali v roku 1990 na Bratislavskom hrade výstavu neoficiálnej scény a nazvali sme ju Umenie proti totalite. A po rokoch, keď som sa presne týmito otázkami zaoberal, tak som si uvedomil, že to vlastne nebol dobrý názov, lebo mal byť Umenie napriek totalite. Tam niekde je tá pravda, že boli ľudia, ktorí boli v odboji, ak sa to dá tak povedať, alebo ktorí boli politicky vyhranení proti boľševikovi a proti nemu aj pôsobili. Ale tiež by som rád poznal ich mená, lebo každý istým spôsobom nevravel celkom to, čo si myslel. Čiže nevravel - povešať ich, poďme strieľať do nich, to takto "anarchisticky" nepovedal nikto. Každý nejakým spôsobom vravel svoju pravdu a tú pravdu sa snažil sprostredkovať čo najširšiemu okruhu. A ten kompromis, to platí aj dnes, to platí vždy. Robíš ho, aby si mohol realizovať sám seba v nejakom objektívnom prostredí, a niekde ho už neurobíš, lebo by si stratil sám seba.
To je presne povedané.
Karásek mal taký verš Dám si trochu smutku, hraju si na Hutku
To zložil vo väzení.
Vieš, ako to myslel?
Ja som to nikdy poriadne nepochopil a on mi to nikdy poriadne nevysvetlil. Možno len podľahol kúzlu rýmovania. Ten rým niekedy spadne a vyzerá dobre, a už si vytvára svoj vlastný obsah nezávisle od myšlienky. Ale Karásek, ten ma neznášal, skamarátili sme sa, alebo ma uznal, až v emigrácii. Vo Švajčiarsku mi zorganizoval nejaké koncerty a tam vlastne došiel nejako na to, že to, čo robím, vlastne tiež nie je zlé.
SNOPKO: Ked hovoríme o Plastikoch a Karáskovi a tebe, napadlo mi, že na koncerte, ktorý som zorganizoval k 30. výročiu Charty v Klube Za zrkadlom, ste sa stretli. A rovnako ste sa stretli v roku 1977 na antiuniverzite v bratislavskom byte v Rači - ty, Karásek a DG 307 Pavla Zajíčka. Tam všetky tie tri zložky zrazu boli pod jednou strechou, a na druhej strane po tých tridsiatich rokoch, keď som vás videl na jednom pódiu a za tým pódiom - teba, Zajíčka a Karáska, stále to boli tri rozdielne entity. Proste nesplynulo to do jedného celku, ten underground, Šafrán a Karásek.
To nie, ale už sme boli voči sebe takí zmierliví. Už sme si na seba zvykli. A asi pred tromi rokmi som hral s Plastikmi v pivovare v Dalešiciach, a to bolo veľmi priateľské, oni si vypočuli tú moju prvú polovicu, čo hrám nové veci, a druhá polovica bola báječná, pretože Brabenec v polovici koncertu zaspal. Tam som mal pocit, že časom a vekom a zasa spoločným nepriateľom, ktorým je komercia - a to je nepriateľ nás oboch - došlo k tomu, že stojíme na tej istej lodi. Alebo kryhe, móle.
Také pokusy kedysi robil aj Havel, keď pozval teba, Martu Kubišovú a The Plastic People of the Universe k sebe na Hrádeček...
To bol nejaký festival druhej kultúry. Nemal som rád ten názov druhá kultúra, hovoril som - my sme prvá kultúra a oni sú druhá kultúra. Bol som tam pozvaný pôvodne ako divák, no požičal som si gitaru a s Martou som mal niečo nacvičené, lebo sme robili platňu do Švédska. Ale pridal som aj pesničku, ktorú som nikdy nehral s nástrojom, to mi len tak napadlo: Odsoudili Plastika, za to, co se neříká. Z toho mali, samozrejme, radosť.
Tvoje problémy s ŠtB sa začali v 1975.
Vo februári niekto tajne natočil v bábkovom divadle v Chocni, kde som hral, môj koncert, a odniesol to na políciu. Tam ho prý vyhodili, uniformovaných policajtov vôbec nezaujímali nejaké básne. Ten usilovný človek však hľadal eštebákov, až ich nakoniec našiel, a tí z toho vyrobili trestné stíhanie za urážku hlavy štátu, rasy, národa a presvedčenia. No 8. mája sa stal Husák prezidentom, udelil amnestiu, a tá sa týkala aj tohto. To som sa však dozvedel až zo spisov po revolúcii. Ale predtým ten prípad išiel z Hradca Králové do Prahy a tam si sťažovali, že zaviesť proti mne trestné stíhanie je ťažké, pretože som príliš inteligentný a že tam je príliš veľa dokazovania, lebo "to robím skryte".
Ohrozilo to hneď pôsobenie Šafránu?
Ja som si to spočiatku vôbec neuvedomoval, prvý výsluch som bral skôr ako vtip. ŠtB navyše hovorila, že najskôr sú Plastici až potom Šafrán. S istými problémami za to, čo sme robili, som logicky rátal, ale veľké nebezpečenstvo som si neuvedomoval.
Prečo sa potom Šafrán rozpadol?
To bolo kvôli Charte. Pallas, ja aj Trešňák sme ju podpísali, ostatní nechceli. Merta hovoril, že nemá cenu sa politicky angažovať s disidentmi, bol otrávený, tak sme sa dohodli, že Šafrán takto ďalej nepotiahneme, že by sme ťahali jeden druhého do problémov. Ale už ho ani veľmi nebolo treba, za tých päť rokov sa už dosť etabloval. To, čo spočiatku hájil a presadzoval, už bolo zrejmé.
V Pezinku 1977 si tušil, že je to posledné spoločné vystúpenie Šafránu?
Ja som tušil, že je to moje posledné predstavenie, lebo už pri výsluchu predtým ma upozorňovsli, nech do Pezinka nejdem, že si ma tam postrážia, že by som tam šiel zbytočne. Jedna verzia hovorí, že eštebáci poslali príkaz svojim slovenským kolegom, nech tam zakročia. Zrejme tam zohral úlohu slovenský nacionalizmus a slovenskí eštebáci si možno povedali, že čo nám budú z Prahy rozkazovať.Každopádne prišli do Pezinka o deň neskôr. Ako to však bolo v skutočnosti, neviem, ale fakt je, že som tam išiel a s prekvapením som zistil, že nikto mi nebránil vystúpiť. Ale bolo jasné, že v Čechách si už nezahrám, a po Pezinku už bolo úplne jasné, že je koniec.
Nasledovali aj zadržania na polícii?
Mňa zavreli v októbri 1977 na dva dni, ale to chceli vedieť, kto bude novým hovorcom Charty. Ja som pár dní predtým prehovoril Zdenu Tominovú, aby to robila. Tam som odmietol vypovedať, a naschvál som si zobral na výsluch Kafkov Popis jedného zápasu. Ráno do tej istej cely dali omylom Jana Rumla, tak som druhý deň strávil s kamarátom.
Ty si mal byť dokonca hovorcom Charty, nie?
To ma Havel prehováral, ale nechcel som. Bál som sa nejakého úradovania, ktoré by som asi nezvládol. Tak mi povedal, že musím nájsť niekoho z umelcov, že je to na mne. Na chalupe u Kubišovej, kde som bol týždeň, sa mi podarilo ukecať ju, a Havel to ešte potvrdil. Marte sa však do toho nechcelo, vravela, že tomu nerozumie, že si tie veci nebude pamätať. To sa ukázalo nielen pravdivé, ale bolo to naprosto skvelé, pretože potom na výsluchoch tým eštebákom nemohla povedať nič. Báječne s nimi zaobchádzala, vždy, keď pre ňu prišli na výsluch, im povedala, páni, musím sa nalíčiť, kto pôjde zatiaľ so psami? Tak vždy jeden fízel išiel venčiť jej psov.
A na tých výsluchoch ti pripomínali vystúpenie v Pezinku?
Nie, ale podali na mňa trestné oznámenie pre nedovolené podnikanie, urobili z toho kriminálny trestný spis a tlačili, že buď sa rozhodnem pre kriminál alebo emigráciu.
Vráťme sa ešte k Pezinku. Aký si mal pocit zo svojho vystúpenia, chvíľu si tam okrikoval publikum, ktoré ťa pritom zbožňovalo.
V prvom rade to bol pre mňa zázrak, že sa to celé podarilo, už som s nijakým hraním nepočítal. Nakoniec, najpravdivejší záznam je v mojom fejtóne Festival sa konal. To už vlastne nemalo byť a stalo sa. V tej dobe to bola najväčšia scéna, a teda dôstojný záver mojej desaťročnej kariéry.
SNOPKO: Aj tí ľudia boli akoby prekvapení, že ich je tak veľa - tam bolo šesťtisíc návštevníkov -, že môžu kričať, že sa môžu správať ako chcú. Bol to pre nich šok, oni sa naozaj správali, ako chceli. Až sa to skončilo tým, že chceli udrieť silou proti boľševikovi. Bol to vtedy nezvyk, teraz už publikum vie, čo má kričať, skandovať, kedy má počúvať. A tam ľudia hučali furt. Aj tebe dvakrát praskli nervy a zakričal si: Ticho!
Ja som mal plán. Keďže som vedel, že to je môj posledný koncert, tak som chcel zahrať svoje najzávažnejšie piesne. Teda čo ja som považoval za najzávažnejšie. Lenže to zasa publikum nechcelo počúvať, chceli iné z môjho repertoáru. V jednu chvíľu skandovali: Slobodu, chceme slobodu. Až potom som si uvedomil, že je to tá pesnička Chodil pánbůh po poli. Tak som prehodil výhybku na tie najznámejšie pesničky, a to bolo správne. A ten dav si tiež zaspieval. Presne ako hovoríš, to bol pre nich nezvyk.
Akú rolu hrali pre teba ľudové piesne? Čo ťa na nich tak lákalo, a ako si vlastne k nim prišiel?
Pre mňa bolo prekvapením, že na Morave istý pán Sušil zbieral piesne. Inak, na Slovensko sa bál ísť, že Maďari budú proti tomu, aby zbieral slovenské ľudovky. Netušil som, že je tu zberateľ, ktorý to primitívne dedinské umenie takto poctivo a dôkladne zaznamenal. Nebol uznaný obrodencami, takže jeho práca celkom zapadla, tie piesne nikto nepoznal a zbierka vyšla až po sto rokoch, počas druhej svetovej vojny. Tú hrubú knihu som náhodou objavil, keďže Hvězdoň si ju požičal v roce 1968 z knižnice filmového orchestru, kde pracoval. A ja som ju už nevrátil. On ju vytiahol vtedy, po okupácii, keď sme mali stále diskusie o tom, aké to je, keď je malý národ prepadnutý veľkým. Bol to divný zážitok, ktorý som si nevedel predstaviť. Dovtedy sme boli beatnici, vlasatí, neuznávali sme národ a podobné veci, a toto bol zrazu ten úplne základný zážitok, uvedomovať si, čo je národ, národná kultúra, čím ten národ prežíva. Tie prvé týždne nebolo jasné, čo z okupácie bude. A v rámci týchto debát on priniesol tú tučnú knihu Moravské národné písně, ktorú som však po prelistovaní považoval za obrodenecký podvrh. Povinný folklór zo školy som nenávidel, a tu bolo zrazu niečo úplne iné. A práve v tom čase som náhodou stretol študenta kunsthistórie Mirka Horynu, to je dnes vážený profesor na barok, a povedal mu, že som našiel obrodenecký podvrh, nejakého Sušila. A on na to, že: pozor, možno je celé obrodenecké hnutie podvrh, ale Sušil je pravý. Tým ma šokoval, tak som si hovoril, tam je niečo, čomu vôbec nerozumiem, ale čo má evidentne nejakú hĺbku, hoci som netušil, akú. Pretože dva a pol tisíc piesní, to nie je len tak niečo. Potom v lete 1969 som odišiel s manželkou Zorkou na tri mesiace k starému otcovi na Moravu a tie tri mesiace som si spieval len piesne z tej zbierky. Tam som objavil, že existuje nielen ten folklór všeobecne známy, hlúpy, gýčový a škodlivý. Objavil som vďaka Sušilovi skutočne hlbokú kultúru, ktorá má existenciálne korene. Je tam mnoho reflexií márnosti života, údiv nad tým, ako život zbytočne odchádza. Mnoho piesní je postavených len na tomto údive. Našiel som v Sušilovi to, čo som sa sám snažil vyjadrovať.
Tebe však v čase, keď už si ťa vyhliadla ŠtB, vyšli dve platne s ľudovkami. Ako sa to mohlo podariť?
Eštebáci mi pri jednom výsluchu povedali, že to, čo spievam, nie je umenie, ale výtržnosť. Spievate výtržnosť. Opýtal som sa, či si myslia, že ľudovky, ktoré spievam, sú tiež výtržnosť. A oni: Keď to spievate vy, tak je to tiež protištátne. Ale tie veci zo Sušila boli naozaj neznáme. Platňou Stůj, břízo zelená v roce 1974 sa ukázalo, že tu je vlastne aj nejaký úplne iný folklór. Aj publikum to spočiatku nerado počúvalo, až tou platňou sa to prerazilo. Ale k tej otázke. Tá platňa sa oneskorila o dva a pol roka. Chcel som na nej mať totiž pieseň Smrť, asi desaťminútovú, tá sa mi zdala úplne základná. V Supraphone ju nechceli vydať, že je príliš pesimistická, Hovoril som, že keď je o smrti, ťažko môže byť optimistická. Nakoniec som toho redaktora ukecal, poradil som mu, aby si na ministerstve vyžiadal posudok, nech je krytý. Ten jeho list sa zamotal na ministerstve kultúry na nejakom folkloristickom oddelení, kde sedel človek, ktorý toho Sušila poznal. Prišla pochvalná odpoveď, že konečne si Sušila niekto všimol, že to má cenu, Samozrejme, ten redaktor tam potom nenapísal, že to budem spievať ja, takže dostal zelenú.
Druhá deska lidových moravských písní Vandrovali hudci vyšla v roce 1976 a na té právě hraje také Fedor Frešo. Já už sice měl v tu době hodně rozvinuté problémy s StB, ale jak ta StB také všechno tajila, tak se zpráva o tom na Supraphon nedostala a tam to vypadalo, že by vydali klidně ještě jednu desku lidových písní, ale nechtěli to mít na triku celé. Já jsem v tu dobu spolupracoval s brněnským rozhlasem s folklórním oddělením a tak mě napadlo, že oni by mohli natočit koncert a Supraphon by to od nich převzal a vlastně nikdo z nich by za to nebyl odpovědný stoprocentně a tak jim to vyhovovalo. Spěchalo to a podařilo se to. Týden po vyjití a vyskladnění desky se objevili na Supraphonu estébáci, ale už bylo pozdě. Ležel tam sice návrh na další desku, která už byla také nahraná, měla se jmenovat Slunečnice, ale to už zakousli. V roce 1977 se stala deska Vandrovali hudci deskou roku, ale nesmělo se tam uvézt kdo to zpívá a mám za to, že jsem byl kritiky zvolen taky jako zpěvák roku, ale to se pak také nesmělo uveřejnit.
Po Pezinku si teda už nehral, čo sa do tvojej emigrácie ešte dialo?
Boli tam ešte nejaké bytové koncerty, ale to ma príliš netešilo, lebo fízli potom išli po majiteľovi bytu. Mňa nechávali na pokoji, ale tým ľuďom robili problémy. Bol to taký druh vydierania a človek sa potom hanbí sám za seba - nosíš ľuďom maléry. Vtedy som sa kamarátil už len s disidentmi, ale to ma tiež príliš nebavilo. Za prvé boli o generáciu starší a niektoré ich pohľady na svet mi boli cudzie, ale tolerovalo sa to, lebo sme stáli proti spoločnému nepriateľovi. Za druhé - mal som hysterickú manželku a jej hystéria sa zvyšovala tým viac, čím som bol izolovanejší. Dovtedy som bol slávny spevák, a zrazu sme sa stýkali len s nejakou staršou generáciou a viedli sa politické reči, ktoré mňa síce bavili, ale ju absolútne nie. A najťažšie pre mňa bolo, že som sa nedostal pred normálne publikum. Vrhol som sa preto na písanie fejtónov, ale celkove to bol druh izolácie, na ktorý som nebol zvyknutý. Vtedy som sa rozhodol pre emigráciu.
Keď si sa ocitol vonku, mal si pocit, že si sa rozhodol správne?
Tie prvé roky som to považoval za naprosto chybný krok, poškodil som seba, svoju prácu a zmysel môjho celého dovtedajšieho snaženia. Človek sa však musí postaviť na vlastné nohy, v rámci čoho som si urobil aj holandský repertoár. Všeobecne povedané - veľká výhoda bola v tom, že som získal nejaké vzdelanie, ku ktorému by som tu nedostal. Mám na mysli nielen jazyky, človek pochopil, ako funguje Západ, ako tam vyzerá všedný deň. To je skúsenosť, ktorá sa tu získať nedala a bez toho by som si možno o mnohom myslel všeličo mylne. Emigrácia trvala jedenásť rokov, čo zasa nie je tak veľa, ale bola to dobrá skúsenosť. Ovšem veľká chyba bola ísť do Holandska. To nie je vhodná krajina pre emigráciu, asi som mal ísť do Francúzska, ktoré by síce bolo spočiatku hrozne komplikované a zložité, ale ako umelec by som tam mal lepšiu perspektívu. Keď som odišiel, mal som veľkú silu nadýchnuť do seba ešte jeden jazyk, a keďže som išiel do Holandska, musel som sa učiť nejen holandsky, ale i anglicky a německy. V krajine ako Nemecko alebo Francúzsko by som sa musel učiť iba jeden jazyk, a vedel by som ho poriadne.
Prečo si teda išiel do Holandska?
Bola to zhoda okolností, nikto mi nevedel poradiť, lebo nikto nikam necestoval.
Spomenul si holandský repertoár, ako vznikal?
Pár pesničiek som napísal priamo po holandsky, a väčšinu pôvodných mi preložili. Bol som schopný odspievať celý holandský koncert, mal som asi päťdesiat pesničiek v holandčine. Po čase však ten človek, ktorý mi to prekladal, umrel. Vydal som tam platňu, ale zistil som, že ju nedostanem do obchodov, pretože je pre Holanďanov dosť komplikovaná. A tak som sa naučil vydávať si platne sám a sám si ich aj predávať.
Bol si ten typ emigranta, ktorý sa úplne "odstrihne" od pôvodnej vlasti, alebo si si nechával v duchu nejaké zadné vrátka?
V prvej fáze, ked som odchádzal, tak som si nevedel poriadne predstaviť, čo je emigrácia. Myslel som, že budem pokračovať v tej práci, čo bola tu, že tam je Slobodná Európa, Hlas Ameriky, Tigrid so svojím Svedectvom, Pelikánove Listy. Proste som mal pocit, že tam je veľa možností. To bola prvá predstava, zostať verný tomuto českému svetu a robiť niečo preň. Potom som narazil na to, že Slobodná Európa nie je až taká úžasná stanica, a to obchádzanie po izolovaných a konzervatívnych emigrantoch bolo strašne smutné. Politicky to bolo všetko 19. storočie. Napísal som o tom fejtón Požár v bazaru. No a po zájazdovej šnúre po Amerike ma emigranti v podstate vyhodili z exilu, takže šesť rokov som si po česky nezahral. Až do roku 1985 si ma žiaden spolok netrúfol pozvať. To bola prvá depresia, keď som zistil, že sa tam nič rozumné nedá robiť.
Prečo podľa teba Slobodná Európa nebola, ako hovoríš, až taká úžasná?
Niečo som pre ňu písal a snažil som sa to písať ako o Západe a Východe. Myslel som, že pre ľudí v Československu je strašne dôležitá informácia, ako vyzerá ten Západ. No zistil som, že v Slobodnej Európe mi z tých fejtónov pasáže o Západe vždy vyškrtli. Pochytil som sa s nimi, no oni argumentovali, že sú za to platení. Tak. som tam prestal prispievať a rozhodol sa pre asimiláciu, opustiť ten český svet. No zistil som, že absolútne sa asimilovať nedá, že navždy zostanem cudzincom. Ale súčasne som zistil aj to, že už sa tam dokážem uživiť. A vtedy sa mi zacnelo po mojich pesničkách, písaní, po tom všetkom. Na kolene som dal dohromady vydavateľstvo Fosil, kde som vydal asi 25 kaziet. Už som si vedel poradiť.
A ako sa vyvíjala tvoja finančná situácia?
Dalo sa to zvládnuť. Spočiatku som mal svoju hrdosť, že nebudem žiť z podpory, čo však bola hlúposť. Tak sme asi štyri roky žili z pôžičky na univerzitné štúdium manželky Daniely. Keď doštudovala, prešiel som na tzv. doplnkovú podporu. Už som síce niečo zarábal, ale tam má každý človek právo na určitý mesačný príjem, keď si ho nezarobíš, tak zvyšok doplatí sociálny úrad. Ale v zásade už to, čo som zarobil, mi stačilo. Síce som bol chudobný, ale dalo sa. Hrdosť som nestratil, ale slávu som nezískal.
Dá sa z hľadiska umeleckého porovnať tvoje pôsobenie doma a v emigrácii?
Umelecky bola emigrácia degeneráciou, pretože tá nutnosť učiť sa jazyky a repertoár zaberie obrovské množstvo energie.
Češtinu ako literárny jazyk si okamžite zavrhol?
Tej češtiny som sa spočiatku bál, vrátil som sa k nej až v roku 1984. Keď som totiž prvý rok v emigrácii jazdil po českej komunite, stretol som množstvo ľudí, ktorí žili vonku dlhé roky a neovládali cudzí jazyk. Napríklad v San Franciscu príslušníci tamojšieho Sokola po tridsiatich rokoch nevedeli po anglicky, žili izolovane, stretávali sa len s Poliakmi, Ukrajincami a podobne. A na adresu Američanov mali argument, že sú to všetko komunisti. Takže som sa bál vrhnúť do českých vecí, aby som nedopadol ako oni. Videl som, aké ľahké je sa ten jazyk nenaučiť a žiť v izolácii. Preto som sa spočiatku až hystericky snažil zvládnuť cudzie jazyky. Rozhodol som sa pre angličtinu, potom som zistil, že najskôr sa musím naučiť holandčinu, keď už tam žijem. A keď som začal po holandsky spievať, považovali ma domáci za vola, že spievam po holandsky namiesto toho, aby som spieval po anglicky, pretože Holanďania spievajú po anglicky. A tak som sa nakoniec rozhodol pre nemčinu, pretože ako som jazdil po Európe, tak som cítil, že to Nemecko mi je asi najbližšie. Nakoniec som sa tam aj odsťahoval.
Kedy to bolo?
Až v roku 1988, moja vtedajšia manželka Daniela nechcela z Holandska odísť. Takže som odišiel až po rozvode. Na nemčinu som chodil do Goetheho inštitútu, veľmi poctivo. Tiež som si potom postavil nemecký repertoár, tie preklady síce za veľa nestáli, ale dúfal som, že ak tam budem dlhšie, narazím na dobrého prekladateľa. A do toho prišiel November a návrat.
SNOPKO: Napadla mi jedna vec o dvoch rozdielnych typoch emigrantov - Tigrid, ktorý sa vrátil a vstúpil do správy vecí verejných, a Liehm, ktorý sa síce tiež akože vrátil, ale nie definitívne, a zostal v Paríži. Si spokojný so svojím návratom?
Návrat som vnímal ako definitívny, že pálim mosty za sebou. Tí, čo po návrate zostali akoby napoly emigrantami, napríklad sa tam oženili alebo vydali a patrili do oboch prostredí, a teda mohli žiť tam aj tu, časom dospeli k akejsi schizofrénii. Nechápali život ani tam ani tu. Toho som sa strašne bál, tak som si povedal - toto je totálny návrat, budem žiť len v jednom prostredí. Myslím, že som sa rozhodol dobre.
Ako by asi vyzeral tvoj život, keby si neemigroval?
Určite by som sa po uši prepadol do disentu, a určite by som schytal nejaké to väzenie. To stopercentne. Ani sa mi o tom nechce premýšľať, bál som sa tu zostať. Tá izolácia v posledných rokoch v Československu bola strašná, pritom človek by to musel asi prežívať s pocitom, že sám seba považuje za hrdinu, inak sa to asi ťažko dá prežiť. I keď Havel to zvládal inak. Neviem si to predstaviť, ako by som tu prežíval, ale určite viem, že by som necúvol, to v žiadnom prípade.
Pripravoval si sa vnútorne na návrat, keď v roku 1989 už v okolitých štátoch komunistické režimy viditeľne slabli?
Bolo mi jasné, že je niečo vo vzduchu, len som stále neveril, že sa niečo stane aj v tom Československu. Mal som pocit, že tunajšie obyvateľstvo je s komunizmom tak výhodne prepojené, že nebude túžiť po zmene. Ale to napätie bolo cítiť. A potom, to som býval v Kolíne nad Rýnom, som na obed v BBC počul, že v Prahe sa niečo pohlo. Povedal som si, jasne, už to tam ide tiež, a moje pochybnosti sa okamžite rozplynuli. Zavolal som Mertovcom, zdvihla to Lucie a pýtal som sa, čo sa deje. A ona povedala: Komunisti sú v prdeli, príď, Jardo. Ako to myslíš, príď? No proste príď, sú v prdeli.
Dlho si sa rozhodoval?
Deň som premýšľal a povedal som si - idem. Ale bola zima, mal som zlé auto, tak som volal Stanislavovi Kohoutkovi, ktorý dnes má tu za rohom obchod s umeleckými farbami, a poprosil ho, či by mi nepožičal svoj automobil. A on povedal: "Čo tam budeš robiť na hraniciach? Nechajú ťa tam v tej zime pár dní trčať a potom ťa pošlú niekam. Tak to tam radšej leť." Súhlasil som, akurát že na lietadlo som nemal dosť peňazí. Takže on zbehol do bankomatu, vybral 900 mariek s tým, že to by mi mohlo na letenku stačiť. Prvá voľná bola na 25. novembra, to bol práve ten najväčší a najpodstatnejší míting na Letnej. Havel mi tam povedal: "My sme vďaka tebe tú revolúciu definitívne vyhrali. Keď si zahral, zavládla taká atmosféra mieru, že oni už potom nemohli strieľať." A fakt, ja som mal v tej chvíli taký pocit, akoby tá pieseň zmenila svet. Samozrejmee, pieseň nezmení nič, ale môže vyjadriť tú zmenu, ktorá sa stala.
Takže triumfálny návrat?
Napriek spomínanému pocitu na Letnej však pre mňa boli tie prvé dni také čudné, studené. Bol som užasnutý, ale akoby som nemohol dosiahnuť na tú skutočnosť, všetko vo mne bolo chaotické a zmätené. Na jednej strane zvláštna radosť, uvedomoval som si, že je to ako v rozprávke. Takmer ako gýč, že takto môže vyzerať návrat speváka, ktorý bol vyhodený kvôli pesničkám, a že s tou hlavnou pesničkou sa vrátil. Že až to je ten festival, tá Náměšť sa udiala na Letnej. Ale zároveň tam zostával taký zvláštny odstup, ktorý sa časom prehlboval, lebo návrat z emigrácie je ťažká vec. Napriek tomu som svoju priateľku Kateřinu prehováral, aby sme tu zostali, hoci sme nemali ani kde bývať. Bol to pekný záver toho môjho divného kruhu, ale je a bola to ťažká cesta.
SNOPKO: Odchádzal si, keď si sa stal vo vtedy nesmierne prestížnej ankete strieborným(já myslím, že to byl zlatý slavík) slávikom, hoci, samozrejme, pred verejnosťou utajeným.
Po návrate som síce nemal nový reperoár, no aj tak asi rok som bol tou hviezdou, mal som veľké koncerty. Ale nejako ma to neoslovovalo, odrazu prišlo publikum nie ako v Pezinku, kde ľudia vedeli, na čo idú, ale chodili sa na mňa dívať ako na kuriozitu. A ja som nemal taký nohavicovský repertoár, aby som to vedel komerčne spracovať, a vlastne som to ani nechcel. Keď sa ten prvý záujem skončil, ďalšia cesta bola zvláštna, až som mal trochu pocit, že publikum, o ktoré by som stál, s ktorým by som si rozumel a ktoré by mi rozumelo, som stratil. Návrat a prvé týždne boli úžasné, ale potom to už išlo nejako zle, s médiami sa nedalo dohovoriť, ony si robili môj obraz, aký chceli, teda veľmi zjednodušený. Bola to taká divná cesta samoty a dlho trvalo, než som napríklad získal byt. Myslelo sa, však máš prachy, lenže ja som ich nemal. Prvé peniaze som si zarobil tu. Samozrejme, niektorí emigranti, čo sa vrátili, sa tu hneď cítili ako ryba vo vode, ale tí sa tak cítili aj tam.
Ako si riešil tú novú, nečakanú situáciu, že po veľkom návrate si sa ocitol v nejakom vzduchoprázdne?
Dôležitá bola moja päťdesiatka. Vtedy som sa rozhodol všetko nechať, zastaviť sa. Rok a pol som nehral, mal som čas zaoberať sa sám sebou, uvažovať nad vydávaním toho, čo som nahral. Dospel som k záveru, že to, čo je hotové, zachránim, venoval som sa archivovaniu, navyše, vtedy zlacneli prázdne cédečka. Doma ich napaľujem a a sám si vyrábam aj obaly. Začal som vydávať svoju kompletnú tvorbu vo vydavateľstve Samopal. Ďalšia zmena nastala okolo šesťdesiatky. Rok pred ňou sa vo mne niečo prevalilo a znovu som začal písať pesničky. Hoci po tej strašne dlhej pauze, keď som nič nové nenapísal, a po tom znevýhodnení, ked ma médiá, podporujúce hlúpu komerciu, posunuli niekam na okraj, to nebolo ľahké. Ale teraz som spokojný, že stojím na vlastných nohách a tým, že opäť robím nové veci je mi jasné, že bojujem znovu o seba. Uživím seba, deti, všetkých, ktorých potrebujem uživiť.
Prispel k tvojej vtedajšej komplikovanej situácii aj pokus o znovuobnovenie Šafránu?
Tak to bola katastrofa, naprostá chyba, že som uveril nápadu Jirku Pallasa. Uveril som mu ako obchodníkovi, no bol to mizerný návrh. Šafrán sa nemal obnovovať ako komerčná vydavateľská spoločnosť, nielen že sme sa vždy pohádali, ale ja som nakoniec stratil všetky peniaze, ktoré som zarobil. Tam sa vydávalo a nikto nič nefinancoval, vznikali dlhy a spelo to k zlému koncu. Vtedy som zarobil slušné peniaze na Požari v bazaru a za ne som zaplatil všetky dlhy. Vlastne som Šafrán odkúpil, a až potom som zistil, čo som to kúpil za nezmyselný podnik. Vtedy už išlo o to, stratiť čo najmenej, tak som to okamžite celé zabrzdil, zastavil a zatvoril. Zostalo mi niekoľko desaťtisíc platní. Značku Šafrán som si podržal, aby ju niekto nezneužil, ale vlastne to meno sa tým hlúpym pokusom o podnikanie už pokazilo.
Ako dlho ten pokus s novým Šafránom ako komerčným vydavateľstvom trval?
Rok a pol.
Čo ste vydali?
Niečo Dědedečkovi, Třešňákovi, Mertovi, mne a ešte pár platní.
Čím tie dlhy vznikali?
Platne sa nepredali, Šafrán mal päť zamestnancov, ktorí si nezarobili ani na seba. To ide ľahko dostať sa do dlžôb.
SNOPKO: Tá prvá éra Šafránu sa skončila v Pezinku a vlastne ako legenda Šafránu ste všetci vystúpili až na koncerte k jubileu Zuzany Homolovej v bratislavskom Klube Za zrkadlom v roku 1998.
Po tom nevydarenom podnikaní nebola u nikoho chuť dať sa dohromady, podarilo sa to až tebe, keď si Zuzane zorganizoval ten veľký večer. A teraz postupne vydáva naše veci pražský Galén.
Ako vnímaš folk dnes, žije nejako, či živorí?
Fakt neviem, ako to funguje. Vždy si poviem, že musím začať chodiť na koncerty tých nových ľudí, ale nie je čas. A ani ma k tomu nič neženie.
Vedel by si porovnať tvoj pocit z hrania v neslobode počas totality, a teraz?
Vtedy to ľudia považovali za niečo takmer posvätné, na koncerty sa chodili sústrediť a hľadať niečo hlbšieho. Či už to bolo protirežimné, alebo filozofické. Jednoducho hľadali niečo, čoho sa chceli dotknúť, nejaký zmysel života. Dnes je to problematickejšie, lebo táto voľnosť na nikoho netlačí, takže málo ľudí prežíva naliehavú potrebu nachádzať nejaké hĺbky. Logicky je teda to publikum menšie, návštevníci koncertov sú menej sústredení, hoci občas vynikajúci. Ale obecne sa ten žáner stal proste menším a s publikom musím zaobchádzať citlivejšie. A potom som si, samozrejme, veľmi poškodil pesničkou Udavač z Těšína, to som teda netušil, že prídem o polovicu publika. Ale neľutujem, lebo tá pieseň neoslovila Nohavicu, ale to čierne svedomie, ktoré si tu spoločnosť nepriznáva. V tom je tá pieseň užitočná.
Takže nakoniec je tu istá paralela s minulosťou, keď pieseň niekoho prebudila tak ako kedysi?
Mnoho ľudí je rado, že tá pieseň je, ale komerčná väčšina je nahnevaná, pretože jej beriem modlu. Ale ja si skôr myslím, že som jej tú modlu posunul tam, kam patrí. Mňa proste rozčuľovalo, že Nohavica parazitoval na tom peknom, čo sme my urobili. Nech sa živí tou svojou komerciou a dohodou s tým štátom, že ho vtedy nechali vystupovať, ale nech sa netlačí tam, kam nepatrí.
V poslednom čase sa opäť pri tebe vyskytuje Vladimír Veit.
Áno, keď som sa okolo tej šesťdesiatky zasa vrátil k vlastnej piesňovej tvorbe, vyzval som ho, aby začal skladať muziku. On bol, a ešte aj je, úplne zapadnutý, ale už sme urobili veľa pesničiek. Je to zaujímavé, spolupracujeme ako kedysi na začiatku.
Veľký oblúk sa uzatvára?
Oblúk? Možno špirála, keď sa človek k niečomu vracia, a pritom to smeruje hore. Snáď.
Alexander Balogh, květen 2011