Havla sa nedalo nemať rád

Pesničkár Jaroslav Hutka (70) sa v čase tvrdej normalizácie postavil na stranu Václava Havla netušiac, že práve kvôli nemu bude roky bojovať s českým súdnictvom.

Pre našincov je meno Jaroslava Hutku symbolom odporu proti komunizmu a symbolom Nežnej revolúcie. V čase, keď u nás demokracia stála na krehkých hlinených nohách, iba pár dní po 17. novembri, sadol do lietadla, aby sa z emigrácie navždy vrátil domov.
  Rovno z letiskovej haly, kde ho zadržiavali štyri hodiny, si to namieril na Letenskú pláň v Prahe, aby tam v revolučných dňoch spieval pred takmer miliónom ľudí. Na archívnych snímkach ako mladý spevák s dlhými vlasmi a odhodlaním v očiach pripomína „beatlesáka“.
  Dnes mladícke odhodlanie v očiach vystriedal pohľad zrelého muža, ktorý musel celé roky čeliť snahe bývalého režimu zlomiť ho. A keď sa mu to nepodarilo, dali mu „aspoň“ nálepku výtržníka.
  Bohaté životné skúsenosti sa dnes odzrkadľujú v jeho výzore, aj pre dlhé vlasy pripomína renesančného človeka, a preto nečudo, že takmer v každej druhej vete skloňuje slovo sloboda.
  Mimochodom, spomínaný účes nemení celé dlhé roky, necháva si ho ako symbol slobody. Pesničkár spomína na rok 1966, keď do platnosti vstúpil, našťastie len na krátke obdobie, nezmyselný paragraf. Muži s dlhými vlasmi sa nesmeli ukazovať na verejných miestach.

Policajti neboli bohovia
  Jaroslav Hutka prišiel na tento svet s veľmi zlým kádrovým posudkom. Jeho otec, olomoucký podnikateľ, vlastnil predajňu s nábytkom. V roku 1948 mu dom aj obchod znárodnil vtedajší režim. O štyri roky, presne na Vianoce, k nim prišli vojaci, aby rodinu vysťahovali.
  „Takmer dva roky sme bývali na policajnej stanici, kde nám vyčlenili najprv jednu a potom dve miestnosti,“ spomína, kedy sa v ňom začal formovať vzdor voči komunistom.
  Jeho osud nevdojak pripomína život iného českého pesničkára Karla Kryla. Aj jeho rodičom komunisti zhabali rodinný podnik, pred ich očami im dokonca rozbili zariadenie ich firmy, aj on vzdoroval svojimi pesničkami a emigroval, aby sa v zárodku revolúcie vrátil domov.
  Jaroslav Hutka však oponuje: „Takýchto osudov bolo v našej krajine obohnanej ostnatým drôtom na tisíce. Veď v pracovných táboroch bolo v 50. rokoch až 250 000 ľudí.“
  On v časoch, keď sme sa bratali so Sovietskym zväzom, hoci študoval na umeleckej škole a chcel byť maliarom, komponoval a spieval piesne, organizoval koncerty, pretože veril, že to má zmysel.
  Jeho hudobná kariéra je popretkávaná záujmom Štátnej bezpečnosti, policajnými výsluchmi aj trestnými stíhaniami, pretože, ako hovorí, jeho piesne odporovali vkusu vtedajšieho režimu.
  „Dnes viem, že mali o mne spis s názvom Akcia spevák, ktorý obsahoval 700 strán.“
  Jaroslav Hutka priznáva, že bola aj materiálna bieda, nezlomilo ho však ani to, inak by sa cítil byť obeťou režimu.
  V roku 1970 sa mu narodil syn Vavřinec, s manželkou výtvarníčkou a poetkou Zorou Růžovou žili v jednoizbovom byte a boli aj chvíle, keď nemali na jedlo. Napriek týmto skutočnostiam si dokázal zachovať vnútornú slobodu spolu s ostatnými výraznými českými interpretmi folku.
  Založili pesničkárske združenie Šafrán, vystupovali v kluboch, na vypredaných koncertoch, ktoré sa nemuseli a ani nemohli avizovať za pomoci plagátov.
  Za príťažlivý pocit slobody a za to, že ovplyvnili spoločenskú atmosféru v našej krajine, platili daň v podobe zákazov, vystúpenia v rozhlase či televízii nepripadali do úvahy. Časom sa pridružil aj záujem štátnej moci v podobe prenasledovania.
  „Čo sa týka koncertovania, darilo sa nám, vystupovali sme aj na Slovensku. Vtedajší policajti neboli žiadni bohovia a dozvedeli sa o nás, iba ak nás niekto udal. Naši fanúšikovia však boli zomknutá komunita, medzi nimi udavači neboli.“
  Časom sa predsa len našli ochotní informátori a vtedy došlo aj na Jaroslava Hutku. Celkovo čelil štyrom trestným stíhaniam, za zmienku stoja dve z nich.

Havla sa nedalo nemať rád
  „V roku 1975 som sa zoznámil s Václavom Havlom, skamarátili sme sa.“ Všetci, ktorí osobne poznali prvého porevolučného prezidenta, o ňom svorne tvrdili, že išlo o osobnosť, z ktorej sálala silná charizma. Jaroslav Hutka prikyvuje.
  „Bol to fajn človek, príjemný, vždy dobre naladený, neustále používal sebairóniu. Všetko ho zaujímalo, všetkým sa dal okúzliť. Stále mal zaujímavé nápady a neprehliadnuteľný intelekt. Jeho sa nedalo nemať rád.“
  Na otázku, či mu v hlave skrsla vizionárska myšlienka, že má pred sebou budúceho prezidenta, Jaroslav Hutka reaguje smiechom.
  „Nikto z nás si to nevedel predstaviť. Veď Sovietsky zväz bol taký mocný, podobne armáda bola silná a tak, ako mal, fungoval aj policajný aparát. V krajine nebola až taká veľká ekonomická bieda, ľudia preto nešli do povstania, báli sa, radšej boli jednoducho dobrí.“
  Český pesničkár ešte stihol podpísať Chartu 77 a potom sa už na neho valila policajná lavína s fatálnymi následkami.
  „V januári skončil Havel a ostatní chartisti za mrežami. Vo februári som sedel v Olomouci v byte u mojich rodičov a myslel som na svojho kamaráta. V hlave mi skrsol verš: ,A podle litery paragraf – šavle teď dumej o právu, Havlíčku, Havle.‘
  Vzápätí prišli ďalšie rýmy a v priebehu pol hodiny bola celá pieseň vrátane hudby hotová. Premiéru mala v Olomouci. Iba časť publika poznala meno Havel, a keď som začal spievať, na tvári som im videl úľak, vzápätí ho však vystriedal smiech.“
  O niekoľko týždňov, v máji, si autora provokačnej piesne vyzdvihli o piatej ráno doma policajti. V cele strávil tri dni, absolvoval desaťhodinové výsluchy a domov odchádzal oficiálne „len“ ako výtržník.
  Jaroslav Hutka totiž do policajnej zápisnice uviedol, že pieseň bola o inom českom velikánovi, a to o Karlovi Havlíčkovi Borovskom.
  Skladbu, ktorá ho dostala za mreže, stihol ešte zaspievať aj budúcemu prezidentovi: ,,V Brixenu na rynku holky si šeptají. Zavřeli Havlíčka, lidi ho nedají. Vždyť uměl hezky říct, nač my jen myslely. Že pěknej mužskej byl, proto ho zavřeli...“
  Nedávny väzeň síce autora pochválil, poprosil ho však, aby vetu o peknom mužovi radšej vynechal, pretože je veľmi pochvalná. „Nedal som sa cenzurovať od komunistov, nieto od teba, Vašku,“ reagoval vtedy Jaroslav Hutka so smiechom.

Väzenie alebo cudzina
  Krátko nato ho však smiech razom prešiel. Štvrté trestné stíhanie bolo sprevádzané absurdným obvinením – nedovolené podnikanie.
  „Státní bezpečnost se táže, odkud prší moje gáže. Prší z mraků, jen se leje, z hromobití poezie. Mám najaté čtyři slony, na ty strašné milióny,“ stihol ešte veselo veršovať český pesničkár.
  „Podľa súdneho znalca som nebol umelec, ja som však vystupoval, spieval a bral za to honoráre. Dostal som zákaz verejne vystupovať a mal som na výber – väzenie alebo opustím republiku.“
  Jaroslav Hutka nebol v tom čase jediný, kto dostal takúto „ponuku“. Disidenti s ňou mali bohaté skúsenosti, spomínal to v niektorých rozhovoroch aj sám Havel.
  V roku 1978 český pesničkár s druhou manželkou Danielou, prvá žena žila v tom čase so synom v emigrácii v Paríži, opúšťa legálne svoj domov, bez občianstva, pričom museli manželia štátu vyplatiť nemalú sumu za nadobudnuté vzdelanie.
  Jaroslav Hutka úprimne rozpráva, že emigrácia navždy poznamenala jeho život, bol to síce vynútený, ale chybný krok.
  „Je to poznanie, ktoré nenájdete na ulici. Nikdy som nebol v zahraničí, pretože režim mi nedovolil vycestovať. Nevedel som cudzí jazyk a zrazu som sa ocitol v neznámom priestore odkázaný len sám na seba.
  Myslel som si, že to zvládnem v pohode, veď raz som už o svoj domov prišiel. Dostavil sa však smútok znásobený pocitom, že sa už nikdy nebudem môcť vrátiť. Cítil som sa ako v pasci. Zažívajú to všetci emigranti, len sa hanbia priznať to.“
  Spevák si úplne náhodou vybral Holandsko, túto krajinu však po desiatich rokoch vymenil za Nemecko, kde žil rok.
  „Keď som 17. novembra počúval v rádiu správy o tom, čo sa deje v Československu, chcel som ihneď letieť domov, letenku som však zohnal až na 25. november.“
  Pieseň o Havlovi si tak doma krátko po revolúcii v roku 1990 zaspieval okrem iného aj vo vypredanej Lucerne a stovky ľudí spievali s ním.

Dôležitý precedens
  Doma síce v búrlivých 90. rokoch zažíval miernu dezilúziu z mafiánskych praktík niektorých politikov, spoliehal sa však na zdravý rozum českého človeka a okrem toho na jeho súkromnom nebi intenzívne svietilo slnko.
  Stal sa ešte otcom dvoch dcér, ktoré sú už dnes dospelé a aktuálne sa teší zo svojho štvrtého potomka, 1,5-ročnej Theodory. A pred 11 rokmi opäť začal písať nové piesne.
  Zaujímavé však je, že priateľstvo vtedy už s prvou hlavou štátu neobnovil, hoci práve kvôli piesni, ktorá vznikla z číreho kamarátstva, sa opäť pustil do boja už s novodobou štátnou mašinériou.
  Dlhé roky bojoval za to, aby jeho „výtržníctvo“ prekvalifikovali na politicky motivovaný trestný čin a zároveň sa usiloval o rehabilitáciu. Za pravdu mu nedávno dal Najvyšší správny súd a taktiež aj Ústavný súd ČR. Podarilo sa mu vysúdiť tri české koruny, ktoré mu každý mesiac pridávajú k dôchodku.
  V roku 2009 prijala Topolánkova vláda nariadenie, podľa ktorého mali nevinne väznení ľudia nárok na náhradu za dovolenku počas nezákonného obmedzenia slobody, a to vo výške 1 800 korún za každý začatý mesiac.
  Pesničkár sa opäť pustil do boja sú súdnou mašinériou, hoci roky padali rozhodnutia a rozsudky, že na nič nemá nárok. Nakoniec predsa len vysúdil 1 800 korún a peniaze daroval seniorskému centru.
  „V právnom štáte sa musia veci nazývať pravým menom a rozlišovať, čo je zločin a čo nie. Podstatné však pre mňa je, že som dosiahol precedens a po mne sa aj iní takto perzekvovaní ľudia dočkajú spravodlivosti.“
  Jeho právnik Lubomír Müller hovorí: „V tejto kauze vôbec nie je podstatná vysúdená čiastka. Podarilo sa nám dosiahnuť, že obvinenie vznesené totalitnými orgánmi nemôžeme mechanicky prijímať podľa vtedajšej právnej kvalifikácie, ale každé z nich musíme posudzovať podľa jeho zmyslu. Precedenčné prerokovanie jedného prípadu môže priniesť upevnenie občianskych práv pre všetkých ľudí.“

Život.sk, Erika Szalayová, 13. 1. 2018