Šedivé hlavy nebolo treba burcovať
Koncert mladosti po 40 rokoch bol dôstojnou poctou open-air festivalom folku, džezu a rocku v pezinskom amfiteátri v rokoch 1976 a 1977.
Povedať, že bolo vypredané, nemožno, keďže žiadne lístky sa nepredávali. No pezinský amfiteáter bol na sobotňajšom Koncerte mladosti po 40 rokoch kompletne zaplnený. Dominovali pamätníci, ale pod pódiom netancovali len oni, ale aj ich deti či vnuci.
Spomienka na dve podujatia na tomto istom mieste, na dovtedy u nás nevídané open-air koncerty v rokoch 1976 a 1977, rezonovala rovnako silno u divákov ako u muzikantov. Ich zostavu totiž predstavoval výber z účastníkov oboch ročníkov, ktorí na pódiu občas zalovili v pamäti a uvažovali, či tú-ktorú skladbu tu vtedy hrali alebo nie.
Na požadované prídavky nebol čas
Pôvodné obavy, že po predchádzajúcej daždivej noci môže koncert ohroziť nepriaznivé počasie, sa rozptýlili, a tak značnú nervozitu vyvolala u organizátorov pre zmenu esemeska od Jaroslava Hutku, ktorý sa niekoľko hodín pred koncertom ospravedlnil z osobných dôvodov. Bola to zlá správa o to viac, že práve on spolu s Agnesom Snopkom a Pezinčanom Paľom Borišom boli pri tom, keď sa zrodila idea „slovenského Woodstocku“. Nasledovalo niekoľko naliehavých telefonátov ponad Moravu, po ktorých mohol Snopko oznámiť, že špeciálny Seat nakoniec Hutku privezie.
Vlastne moderátor až na jednu výnimku oznamoval len príjemné správy, veď už len meno každého účinkujúceho vyvolalo búrku nadšenia. Tú jednu výnimku však Snopkovi nemožno závidieť, keď prakticky po každom muzikantovi či kapele musel zabrániť prídavkom, ktorých sa diváci najmä u Vladimíra Mišíka a jeho ETC... a kapele Collegium musicum (Marián Varga, Fedor Frešo, Cyril Zeleňák a Fero Griglák) vehementne dožadovali.
Čas bol však neúprosný, na rozdiel od koncertov pred štyrmi desaťročiami mali organizátori k dispozícii len päť hodín, o jedenástej musela byť záverečná. To totiž pred tými štyrmi desaťročiami okolo amfiteátra nestálo viacero z terajších bytoviek.
Početné hráčske prieniky, rekordérom bol Frešo
Päťhodinový koncert mal na programe osem čísel, okrem spomínaných sa predstavili aj folkeri Vladimír Merta, Zuzana Homolová (v sprievode gitaristu Miloša Železňáka) a Jednofázové kvasenie Miloša Janouška, Dušana Bacila Valúcha a Karola Svozila posilnené občasnými spoluhráčmi Fedorom Frešom a Milanom Tedlom, kým jazzrockovú parketu zaujalo duo Lubomír Andršt a Emil Viklický, pričom posledne menovaný si zahral ešte aj so svojím triom. Pravda, tento klavirista nebol jediný, kto sa na pódiu objavil viackrát.
Merta akoby si zaspomínal na spoluprácu na dávnejšom albume Zuzany Homolovej Čas odchádza z domu a schuti si s ňou aj naživo „zapreludoval“. Bubeník Cyril Zelenák to mal asi najnáročnejšie, keďže obsluhoval výborne vyladené bicie v Collegiu a vzápätí aj v Triu Emila Viklického, kde bol kontrabasistom Peter Dvorský.
Rekordérom sa však stal Fedor Frešo, ktorý sa popri hraní na basgitare (a sólovom speve) v domovskom Collegiu významne podieľal - pre zmenu basovou mandolínou - na vystúpení Jaroslava Hutku či Jednofázového kvasenia, a jeho nevšednému nástroju neodolal v jednej skladbe ani Vladimír Mišík.
Koncert priniesol nielen skvelú muziku a dôkaz, že napriek neuveriteľným štyridsiatim rokom väčšina vtedajších aktérov predstavuje aj dnes absolútnu špičku vo svojom fachu, ale tiež vyžaroval nesmiernu spolupatričnosť na pódiu (v neposlednom rade aj spomínanými hráčskymi prienikmi), v hľadisku i medzi týmito priestormi. Malá ohrada, ktorá ich oddeľovala, bola zbytočná, a esbéeskári zostali bez práce.
„Šedivé hlavy, ideme!“ Pokrik jedného z rozvášnených návštevníkov bol skôr výrazom jeho extázy než potrebou niekoho burcovať. Dominujúce šedivé hlavy, ale aj tie ostatné, či už (občas) vzácne zachované originály alebo zafarbené, si svoj koncert krásne užívali. Či už ako hráči alebo v úlohe vďačných divákov a poslucháčov.
Samozrejme, na konci nemohli chýbať očakávané slová, že „o štyridsať rokov opäť tu“. Tí najmenší tanečníci spod pódia možno. Tí ostatní majú skromnejší reálny cieľ. Veď prečo sa tu nestretnúť už o rok?
ALEXANDER BALOGH, 19. JÚNA 2016, DENNÍK N
2024